List bol od istej Martiny, ktorej brat má tiež cukrovku a katastrofálne výsledky, s ktorými si nevedia poradiť. Pochádzajú z malej dedinky na severe Slovenska a na diabetologické kontroly do najbližšieho väčšieho mesta chodievajú iba zriedkavo. Ich vedomosti o diabete sú veľmi malé. Dovolím si z listu Martiny zacitovať:
„Už sa na to nemôžem pozerať, ako do Romana každý kafre. A každý dáku somarinu vraví. Starká buchty napiekla a nútila ho jesť, že je chudý a keď som vravela, že to on nesmie, ona že do cesta nedala veľa cukru. Ale to, že boli plné sladkej marmelády a bohato posypané práškovým cukrom, jej bolo jedno. Ja som si čo – to poprečítala na internete, tak vidím, že Romanko robí samé chyby v strave. A mamka tiež rozumu nemá. Každé ráno nadojí kozieho mlieka a núti ho to piť na litre a zajedať kyslou kapustou. Že to jej ktosi vravel, že je to na cukrovku dobré. No ale uznajte, pani Katka, kapustu s mliekom? No a čudujú sa, že Romanko potom kŕčuje na záchode a do školy nechodí, bo ho každé ráno brucho bolí. Keď im vravím, že to z tej stravy, mamka ma zahriakne, že to má on z cukrovky a že keby viac tej kapusty s mliekom jedol, ani inzulínu by nepotreboval. Nič o tom nevedia. Veď ja nevravím, že ja hej, ale aspoň sa snažím dozvedieť. A tá jeho doktorka, len mu vždy zvýši inzulín a povie, že to sa s vekom upraví. O strave mu nič neporadí a mamke nedohovorí, aby ho somarinami nekŕmila. Keď im ja vravím, že merať si má, že na to má ten prístroj, mamka len zas odfŕkne, že veď je chúďa celý dopichaný a že ani doktorka na tom nebazíruje. A že starkému treba merať, lebo vždy starkej všetky koláče poje a hrozí mu, že tiež cukrovku dostane. Že jeho to pichanie do prsta aj baví, tak nech sa len hrá. No a mamka Romanovi navyše tak ten inzulín pichá, že najprv mu zabudla dávku natiahnuť, tak mu zbytočne pichala a niekedy sa jej podarí až na druhý, či tretí raz lebo vždy mu také miesto trafí, že malý Roman len kričí od bolesti. A do školy nechce chodiť, bo sa ho vraj deti boja, že sa nakazia“.
Zdalo sa mi to až neuveriteľné, že v jednej malej krajine, ako je Slovensko, sú také rozličné praktiky pri liečbe diabetu. Vraj sa to vekom spraví. Veď to je hrozné! Ako je možné, že je vysokoškolsky vzdelaným diabetológom niekto, kto povie takú hlúposť? Zároveň je veľmi smutné, že rodinu tohto chlapca, a hlavne jeho, nemá kto poučiť o stravovaní pri cukrovke.
Pred nedávnom som bola s mojou dcérou Aničkou na Kramároch na neurologickej kontrole. Boli sme o dve poschodia vyššie, ako sú diabetologické ambulancie, tak sme išli pozdraviť lekárov a sestričky, ku ktorým som ako dieťa s diabetom roky chodila. V čakárni ako vždy sedelo šialené množstvo ľudí. Rodičia chodia na kontroly so svojimi deťmi do Bratislavy a do Ľubochne zo všetkých kútov Slovenska. Nehovorím, že aj v iných mestách sa nenájdu dobrí lekári, ale aj vďaka listu od Martiny a aj z vlastných skúseností viem, že vedomosti o diabete sú, žiaľ aj u takzvaných odborníkov, biedne.
Je až na zaplakanie, že Romanovým spolužiakom nemá kto vysvetliť, že cukrovka nie je nákazlivá.
Katarína Feldeková
Martine som napísala niekoľko rád a odporučila som jej, aby s bratom navštívili niektorého z lekárov v Ľubochni a aby si aj naďalej hľadala informácie na internete. Človek si tam môže zistiť takmer všetko, čo potrebuje a občas mu pomôže aj pocit, že so svojimi problémami nie je sám.