Andrea Beňušková: „Aj duša potrebuje prvú pomoc.“
Spolu s ostatnými záchranármi bola na mieste výbuchu munície v Novákoch a pri páde autobusu do rokliny pri Hriňovej, aby obetiam poskytla psychologickú pomoc. Založila dom sociálnych služieb Most, ktorý pomáha ľuďom s psychiatrickou diagnózou začleniť sa do spoločnosti. Okrem toho má vlastnú psychoterapeutickú prax a občas ju nájdete aj v psychologickej poradni Nezábudka v jednom z bratislavských nákupných centier. Jej práca je dôkazom toho, že ak chcete rozdávať, spôsobov je veľmi veľa a diabetes 2. typu nie je prekážkou. Klinická psychologička a psychoterapeutka PhDr. Andrea Beňušková.
Diabetes máte dva roky. Spôsobila jeho diagnóza vo vašom živote zlom?
Zmena vo vlastnom zdraví ma až tak neprekvapuje, pretože už dlho pred tým som sa s tým v nejakej podobe konfrontovala. V detstve som mala problémy so srdcom a vyrastala som s vedomím, že nie som úplne zdravá a nemôžem robiť všetko ako ostatní. Samozrejme, diabetes je iný. Musela som si znovu prejsť tým, čo všetko môžem a čo nemôžem. Bol to pre mňa taký návrat, alebo rekapitulácia po čase. Keby som bola úplne zdravý človek, bolo by to pre mňa asi ťažšie. Hoci prijať špecifiká, ktoré mi diabetes prináša a môže priniesť, je aj tak náročné.
Aká bola vaša prvá reakcia?
Prvotná reakcia bola popretie, odmietnutie. Vravela som si, že sú to stresy. Pôvodná diagnóza totiž ešte nebola diabetes, ale len hraničná porucha. Odsunula som to s tým, že sa ma to netýka, a vyššie hodnoty cukru v krvi sú prechodné. Je to taký obranný mechanizmus. Keďže kontroly ukazovali, že sa to postupne zhoršuje, musela som si jedného dňa pripustiť, že naozaj mám diabetes. Začala som uvažovať, ako ho manažovať, a čo všetko môžem urobiť, aby to bolo v norme. Najprv som mala pocit, že som to úžasne zvládla. Ale v skutočnosti to nebolo úplne ono, lebo som sa venovala diéte veľmi povrchne. Pochopila som z nej to, že treba sledovať pomer mäsa, obilnín a zeleniny, vynechať sacharidy a to stačí. Sacharidové jednotky som nepočítala, lebo tak ďaleko som vtedy ešte nedošla. Postupne som si uvedomila, že to musím brať vážnejšie. Je veľmi ťažké si pripustiť, že táto choroba mi zrazu mení život a musím zaviesť úplne iný životný štýl ako doteraz.
Aké je to s vaším diabetom dnes?
Ešte aj dnes ma to dokáže zaskočiť. Stane sa mi, že sústredene niečo robím na počítači a zabudnem, že musím jesť, a potom si to uvedomím až keď mi je zle. Starať sa o diabetes je jednoduché aj komplikované zároveň. Ovplyvňuje ho strašne veľa faktorov a je pre mňa ťažké ich obsiahnuť. Zatiaľ. Možno o 10 rokov budem „macher“ a budem to vedieť všetko manažovať.
Kedysi bol psychológ tabu. Dnes psychologickú poradňu nájdeme dokonca v nákupnom centre. Ako je to možné?
To, že sa psychologická poradňa Nezábudka dostala ako jedna zo služieb do veľkého nákupného centra, je zásluha Ligy za duševné zdravie. Je to veľmi rozumné zariadenie, pretože ľudia idú okolo, zastavia sa, nemusia sa ani predstaviť a môžu získať nejaké informácie, usmernenie alebo si urobiť jasno v niečom čo ich aktuálne trápi. Dôležité je, že môžu o svojich problémoch hovoriť. Je iné, keď niečo, čo im behá v hlave neuchopené, povedia nahlas a počujú sa, čo hovoria. Funguje tu aj mailová poradňa a zdá sa mi, že je to pre ľudí jednoduché a dostupné. Je iné ísť do ambulancie klinického psychológa, susediacej s inými ambulanciami, ako sa cestou na toaletu zastaviť u psychológa. A preto to má zmysel. Myslím, že na Slovensku majú ľudia ešte stále pocit, že im nerobí dobrý imidž, keď navštívia psychológa alebo psychiatra.
Nezdá sa vám, že ľady sa pomaly prelamujú a ľudia majú menej predsudkov?
V televízii je veľa amerických filmov a v nich je často nejaký psychológ alebo psychiater a to je dosť výrazná, hoci nie vždy pozitívna propagácia. Veľa v tomto smere urobili aj média. Zohrávajú dôležitú úlohu, pokiaľ informujú seriózne a nie škandalóznym spôsobom. Riadny kus roboty má za sebou aj Liga za duševné zdravie. Ďalšia vec je, že takmer každý človek pozná niekoho, kto už u psychológa alebo psychiatra bol. A to je asi tá najväčšia reklama. Keď vidia, že niekto chodí k psychiatrovi a nepripadá im ako „blázon“, tak je to dobrá propagácia. Jednoducho má problém a rieši si ho.
Okrem poradne Ligy za duševné zdravie robíte aj so záchranármi.
Áno, je to pre mňa veľká zmena, pretože pred tým som robila dlhodobo na psychiatrii. Posledný rok som sa vydala do sveta k záchranárom, na Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby SR. Spolu s kolegyňami tam budujeme nové psychologické pracovisko, ktoré by malo v dohľadnej dobe, keď zdoláme rôzne prekážky, poskytovať napríklad krízovú intervenciu pri hromadných udalostiach, ako to bolo v Novákoch alebo Hriňovej.
Ako to vyzerá v praxi?
Sú to situácie, keď ľudia nevedia ako ďalej. Základné istoty v ich živote zmizli. Sú traumatizovaní a dostávajú podporu iba od tých najbližších. Na to, aby sa vybrali do poradne, sú priveľmi zasiahnutí a málo informovaní. Keď v takejto hraničnej situácii nedostanú aj odbornú pomoc, ľahko sa môžu stať chronickými pacientmi psychiatrie, pretože im zostávajú nespracované následky traumy a tabletky to všetko nevyriešia. V tomto vidím možnosť prevencie. Keď bude jedného dňa takáto služba poskytovaná na Slovensku celoplošne, pravdepodobne pomôže predísť mnohým invalidným dôchodkom a PN-kám.
Je to taká psychologická prvá pomoc?
Áno, ale to je iba jedna časť. Všetci, čo robia na operačnom stredisku tiesňovej linky, v sanitkách v teréne, alebo na urgentných pracoviskách sú vystavovaní náročným psychickým podnetom. Mali by mať k dispozícii preventívnu starostlivosť, aby psychicky nevyhoreli a mohli dlhodobo kvalitne poskytovať svoje služby.
Pod prvou pomocou si človek predstaví stabilizovanú polohu a umelé dýchanie. Ako vyzerá prvá psychologická pomoc pri šoku?
Základné pravidlo je odviesť človeka z miesta udalosti. Mal by byť v teple, mať pocit bezpečia, ak nie je zranený, tak dostať jedlo, pitie a informácie, ktoré potrebuje, aby rozumel čo sa stalo a čo bude ďalej.
Ako reagujú ľudia v takých situáciách?
Extrémne ohrozujúca situácia pôsobí traumatizujúco. Ľudia napríklad prestanú cítiť bolesť. Keď v Novákoch vybuchli sklady, niektorí ľudia aj napriek zraneniu pomáhali hľadať svojich kolegov. To, že sami utrpeli úraz, im došlo až oveľa neskôr. Vo veľkom ohrození má človek utlmené vnímanie bolesti, aby mohol utiecť a zachrániť sa. Aj záchranári hovoria, že keď prídu k nejakej havárii, často nájdu prázdne auto, lebo ľudia odtiaľ utečú. Potom ich musia hľadať, aby ich mohli ošetriť.
Sú aj takí, ktorí filtrujú svoje pocity okamžite?
Málokedy. Myslím, že v tomto sme si všetci podobní. To by musel byť niekto, kto je na také extrémne situácie školený. Bezprostredne po traumatizujúcej udalosti človek reaguje inštinktívne. Má k dispozícii základné reakcie: útok, útek, alebo môže „vytuhnúť“. To sú tri možnosti a jednu z nich využije bez toho, aby to dokázal v tej chvíli korigovať. Následne však musí situáciu spracovať a zaradiť ju do svojho ďalšieho života. Aj vojaci, policajti a hasiči majú kvôli tomu svoje preventívne programy.
Je niečo, čo vo vás ostalo po takýchto zásahoch vryté?
Dočasnosť, bolesť a sila. Človek potrebuje k životu určitý pocit bezpečia. Pri takýchto udalostiach sa všetko môže zmeniť jediným lusknutím prstov. Uvedomila som si, že na svete je veľmi veľa bolesti a smútku. Život je zmena za zmenou a my sa im musíme prispôsobovať. Na druhej strane máme obdivuhodnú silu všetko to zvládať.
Pomáhate záchranárom znášať psychické tlaky. Kto s tým pomáha vám?
Pomáhajú mi kolegovia, priatelia, moja rodina, a ja sama tým, že si uvedomujem, že si na svoju psychohygienu musím dávať pozor. Keď na druhých vidím, aké je to dôležité, ani ja nezabúdam, že sa treba pohybovať, dodržiavať životosprávu, mať dostatok spánku a občas ísť do divadla alebo do lesa. Niekedy si treba povedať: „dosť, dnes už nepracujem“ a len sa tešiť zo života. Musela som sa to naučiť, lebo potrebujem čas aj pre seba a pre blízkych. Ale boli aj obdobia, keď ma moje pracovné zaujatie vedelo zhltnúť a robila som dlho do noci. Bolo to nadšením a trochu aj neschopnosťou zorganizovať si veci lepšie. Ale bol v tom aj tlak spoločnosti. Napríklad pri práci v dome sociálnych služieb Most boli situácie, keď nám nevyšiel nejaký grant alebo nám nechceli predĺžiť zmluvu. Vtedy bolo treba investovať viac času a energie na hľadanie riešenia.
Neziskové organizácie často vyrastajú na ľuďoch, ktorí sú nútení si „ukrojiť“ z osobného života.
Áno, ale nie je správne, keď sa to preháňa. Je taká stará predstava, že ľudia z neziskoviek sú nadšenci, ktorí zadarmo a až do úmoru všetko vybudujú. Myslím, že nie je fér zneužívať nadšenie druhých. Preto sa tomu dnes v Moste snažím predchádzať. Aj práca v treťom sektore musí byť honorovaná.
Vy robíte ešte jednu slabo honorovanú prácu – prácu v domácnosti. Ako sa vám to darí skĺbiť s kariérou?
Či sa mi to podarilo alebo nie, sa treba spýtať mojich blízkych. Ale myslím, že sme sa posunuli od toho klasického modelu, kde aj to, či má muž gombík na košeli je ženina vizitka, až k takému, kde k chodu domácnosti musí prispieť každý. Keď má niekto čas venovať sa upratovaniu, tak to robí. Keď nie, domácnosť je chvíľu zanedbaná s tým, že zrejme sú dôležitejšie iné veci ako utretý prach. Neviem, či je to správny model, ale mne sa v tom celkom dobre žije.
Čo sa zmenilo vo vašej špajze odkedy máte diabetes?
Musím sa priznať, že nemám špajzu. Ale veľa sa v zložení potravín nezmenilo. Skôr zopár nových vecí pribudlo ako jogurty bez cukru, lekvár bez cukru a uhorky bez cukru. A jeme viac zeleniny. Nie je to veľká zmena, ja totiž nevarím len pre seba. Možno len viac kibicujem dcére do toho, čo zje. Keď ju vidím s čokoládou, pýtam sa jej, či vie koľko má sacharidových jednotiek.
Ako vyzerá vaša práca v dome sociálnych služieb Most?
Most je maličké zariadenie pre dospelých ľudí, ktorí sú v invalidnom dôchodku pre závažnú psychiatrickú diagnózu, najčastejšie schizofréniu. Je to program, ktorý im pomáha vrátiť sa do bežného životného rytmu, z ktorého pre chorobu vypadli. Som riaditeľkou a som veľmi hrdá, že mám čoraz menej práce, lebo tím pracovníkov je veľmi šikovný a samostatný. V súčasnosti spočíva moja funkcia viac v usmerňovaní, konzultovaní a zodpovednosti, ktorú za činnosť Mostu nesiem.
Vy ste Most zakladali?
Áno a mnohokrát som si už myslela, že to vzdám, lebo raz chýbali priestory, inokedy peniaze alebo pracovníci. Vybudovanie organizácie, ktorá dokázala prežiť všetky zmeny legislatívy, týkajúce sa tretieho sektoru od roku 1995 až dodnes nebolo jednoduché. Dnes je prevádzka Mostu personálne a finančne zabezpečená tak, že už neposkytuje svoje služby „na kolene“ a za veľmi provizórnych podmienok ako predtým. Vďaka tomu sa môže sústrediť na kvalitu práce. Chodia k nám študenti na stáž a klienti, ktorí sa v programe cítia dobre. Aj rodinám našich klientov odpadá starosť o to, čo ich blízky bude celý deň robiť.
Čo robíte, keď sa cítite preťažená?
Veľa spím a chodím sa prechádzať. Najradšej so psom alebo sama. To je prvá pomoc. Potom začnem viac vyhľadávať priateľov a ľudí, s ktorými mi je dobre a fyzicky pracujem. Ďalej si zájdem do divadla a začnem viac športovať. Neskôr príde na rad hudba a tanec, ale aj čítanie alebo si niečo namaľujem či napíšem básničku. Najdôležitejšie pre mňa je, keď môžem rešpektovať svoje vnútorné tempo. Keď sa mi nechce, nemusím nič robiť, až kým nechytím chuť na nejakú aktivitu. To je pre mňa najväčší relax.
To je dosť všestranné, asi ako vaša práca.
Spoločným menovateľom všetkého čo robím, je zmena. Moji klienti sa zväčša musia vysporiadavať s tým, že v ich živote je zrazu niečo inak ako predtým. Či už je to chorobou, stratou blízkeho, alebo niečím, čo sa udeje v ich vnútornom svete. Zrazu majú pocit, že sú zatlačení do slepej uličky. Ja sa im snažím pomôcť, aby sami v sebe našli zdroje na prekonanie takýchto situácii. Dá sa teda povedať, že náplňou mojej profesie je práca so zmenou.
Čo vás vedie k toľkej pracovnej rôznorodosti?
Myslím, že striedanie rôznych prác je veľmi dobrá prevencia pred upadaním do stereotypu. Keď niekto robí dlhú dobu tú istú prácu, možno je veľmi dobrý odborník, ale dostáva veľmi jednostranné podnety. Keď máte rôzne typy prác, núti vás to rozmýšľať rozličnými spôsobmi, stretávate veľa ľudí a dokonca sa pohybujete vždy v inom priestore. Napríklad dopracovať sa do psychologickej poradne Nezábudka znamená prejsť množstvom hluku a žiarivých podnetov veľkého nákupného centra. Myslím si, že pokiaľ to nie je na úkor dôslednosti, je pre mňa veľmi príjemné mať prácu vyskladanú z rôznych dielov. Mám rada rozmanitosť a som trochu dobrodružná. Život sa mi takto zdá plnší.
Barbara Tóthová
foto: Ivona Orešková
Zverejnené v časopise Diabetik 3/2008