I keď cukrovka dnes patrí medzi civilizačné ochorenia, bola známa už pred naším letopočtom. Dlhé stáročia sa dávala do súvislosti len s vysokou stratou moču. Popis takejto choroby a liekov proti nej sa našiel 1 500 rokov pred n. l. v Ebersovom papyruse, o 500 rokov potom v Indii, no pomenovanie diabetes dostalo ochorenie až v roku 200 nášho letopočtu. S názvom prišiel Arateus z Kappadocie a slovo diabetes voľne preložené z gréčtiny znamená sifón, čo zrejme pripomína nadmerné močenie. Slovo mellitus (sladký) pridal k diabetu až v roku 1787 William Cullen, pretože sa v moči zistilo nadmerné množstvo cukru. Prešlo však ďalšie storočie, pokiaľ sa potvrdila súvislosť medzi pankreasom a cukrovkou.
Dôležité bunky
Pacienti s diagnózou diabetes mellitus sa určite stretli s výrazom Langerhansove ostrovčeky. Tieto ostrovčeky sú roztrúsené po celom pankrease a predstavujú 1 – 2 % celkovej hmotnosti podžalúdkovej žľazy. Skladajú sa z viacerých typov buniek. Bunky A tvoria 25 % buniek a produkujú predovšetkým glukagón, ktorý pôsobí opačne ako inzulín. Diabetici sa však zrejme ako prvú informáciu o chorobe dozvedia, že bunky B, ktoré predstavujú až 60 % buniek ostrovčekov, sú zdrojom inzulínu. Absolútny alebo relatívny nedostatok tohto hormónu má za následok ochorenie diabetes mellitus. Ako sa prišlo na tento objav?
Dôležitá hypotéza
V roku 1889 sa dvaja nemeckí lekári, Jozeph von Mering a Oskar Minkowski, dohadovali, či pankreas má skutočne význam pre štiepenie tukov v čreve. Dohodli sa, že pokusnému psovi odstránia slinivku a budú ho kŕmiť potravou bohatou na tuky. U psa sa však už na druhý deň vyvinula katastrofálna polyúria (nadmerné chorobné vylučovanie moču) a Minkowskému napadlo otestovať moč na obsah cukru. Hypotéza, že pankreas vylučuje akúsi „antidiabetickú“ látku, zmenila medicínu.
Paul Langerhans, objaviteľ pankreatických ostrovčekov produkujúcich túto látku, sa tohto objavu už nedožil. Zomrel o rok skôr s pocitom, že po sebe nič významného nezanechal. Toľko uvádza Veľký lekársky slovník. Ako sa tam však dostalo Langerhansovo meno?
Paul Langerhans
Paul Langerhans sa narodil 25. 7. 1847, jeho otec bol známy berlínsky lekár. Po maturite roku 1865 išiel študovať na lekársku fakultu do Jeny, po štyroch semestroch sa vrátil do Berlína a hneď nastúpil ako dobrovoľník do Virchowovho patologicko-anatomického ústavu. Už v treťom ročníku štúdia dosiahol prvý vedecký úspech pri štúdiu neurónov. Ako úspešnému mladému výskumníkovi mu navrhol Virchow tému dizertačnej práce, štúdium histológie pankreasu. V tom čase už bola známa exokrinná funkcia pankreasu a nepredpokladalo sa, že by sa mohlo objaviť niečo zaujímavé. Langerhans sa po preskúmaní sliniviek niekoľkých druhov zvierat rozhodol použiť pre výskum pankreas králika. Po niekoľkomesačnom bádaní vyšla v roku 1869 32-stranová dizertačná práca venovaná „pánovi profesorovi Virchowovi“.
V pozadí vedeckej revolúcie
Vo svojej dizertačnej práci Langerhans popisuje 9 druhov buniek: od epitelových až po sekrečné, na záver pod číslami 8 a 9 uvádza dva druhy dovtedy neznámych buniek. Hoci ostrovčeky opísal ako prvý, nepoznal ich funkciu. Jeho dizertačná práca bola príkladom výskumnej práce, ktorá bola v pozadí vedeckej revolúcie. Neskôr sa venoval inej problematike a o bunky, ktoré opisuje v dizertačnej práci, akosi nikto nemal záujem. Dostal i miesto profesora vo Virchowovom ústave, no pre ochorenie na tuberkulózu bol nútený vzdať sa univerzitnej kariéry. Liečil sa po celej Európe a prežíval hlbokú depresiu s pocitom premárneného života. Zomrel roku 1888 pravdepodobne na zlyhanie obličiek päť dní pred svojimi 41. narodeninami.
Významné súvislosti
Meringov a Minkowského objav, že pankreas a cukrovka spolu súvisia, spôsobil v medicíne revolúciu. No až roku 1893 francúzsky patológ Gustav E. Laguesse pochopil, že miestom syntézy antidiabetickej látky sú ostrovčeky buniek opísané Langerhansom a navrhol pre ne dnešný názov po ich objaviteľovi. Štúdiu týchto buniek sa venovalo ešte veľa ďalších fyziológov a patológov. Roku 1901 americký patológ Eugen Opie popísal súvislosť diabetu s pokročilým stupňom zničenia Langerhansových ostrovčekov.
20. storočie prialo vede, pokročil aj výskum diabetu. Po rozlíšení ostrovčekov alfa a beta sa roku 1921 podarilo izolovať aktívny hormón, ktorý znižuje hladinu cukru v krvi. V nadväznosti na experimenty s odstraňovaním podžalúdkovej žľazy sa podarilo dokázať, že príčinou cukrovky je nedostatočná sekrécia Langerhansových ostrovčekov pankreasu. Tento fakt sa potvrdil, keď pod kožu pokusných zvierat s umelo vyvolanou cukrovkou transplantovali časť pankreasu a príznaky cukrovky vymizli.
Hľadanie liečby
Ďalšie výskumy a objavy už smerovali k cielenej liečbe diabetu. Hoci prvý účinný preparát inzulínu izoloval nemecký internista G. L. Zulzer už roku 1903, pre nezvládnuteľné toxicko-alergické reakcie a predávkovanie musel pokusy zastaviť. Prešlo ďalších 20 rokov, kým boli výskumy mladých vedcov v Toronte korunované úspechom. Roku 1924 sa podarilo pripraviť čistý inzulín aj českému lekárovi, fyziológovi V. Laufbergerovi.
Uznanie po storočí
Takto sa postupne rodili objavy a Langerhansovo meno sa s počiatkom nového storočia stalo trvalou súčasťou učebníc medicíny a biológie. Uznávajú ho nielen diabetológovia, ale aj dermatológovia a imunológovia, pretože aj ďalšie Langerhansove objavy v súvislosti s bunkami kože, antigénmi a ich zásadným významom v imunitnom systéme sa po 100 rokoch dočkali uznania. S Langerhansovým menom je dnes spojených veľa štipendií, medailí a cien. Jednu z najprestížnejších cien – Langerhans-Virchow Award – udeľuje Pacific Northwest Rosearch Institute a roku 2004 túto cenu dostal Lee Hartwell, laureát Nobelovej ceny z roku 2001.
Mária Kleňová
Foto: fotolia.com