Kvietok Slovenkám

"Chlapi, hanbite sa!" Kto by sa nezľakol, keby začul takýto výkrik? Vďaka zľaknutiu je toto moja najsilnejšia spomienka na Vysokú školu pedagogickú. Nám, slovenčinárom -- prvoročiakom, sa takto predstavil na prvej prednáške z historickej gramatiky pán profesor Štolc, slávny jazykovedec, jeden z trojice autorov Slovenskej gramatiky (Štolc -- Paulíny -- Ružička). Keby to nebol skvelý jazykovedec, mohol to byť aj skvelý herec. Urobil dramatickú pauzu, a potom svoj výkrik dokončil: "Vy ste o svoje meno prišli -- dievky si ho zachovali." Zatiaľ čo my "chlapi" sme sa krčili na jednej strane posluchárne (sexuálna revolúcia nebola vtedy, v polovici 50. rokov, ešte ani na obzore, a v posluchárni sedelo každé pohlavie osve), dievčatá na druhej strane podrástli od pýchy.
A potom nasledovala prednáška, z ktorej sme sa dozvedeli, že kedysi sme aj my slovenskí chlapi, boli Sloveni, ale v druhej polovici 14. storočia sa zrazu v západoslovanských jazykoch pri tvorbe obyvateľských mien objavila koncovka -ák (-iak). Slovenky tomu vývoju odolali, iba vďaka nim sme si zachovali starobylý koreň a naša reč sa dodnes volá slovenčina a krajina Slovensko -- zo Slovenov sa však stali Slováci.
Profesor Štolc nám vysvetlil, ako sa to stalo -- ale ani on nevedel presne, prečo sa to stalo len slovenským mužom. Nuž si aspoň zažartoval: sme menej odolní ako ženy. Ale ktovie, či to bol žart. Ktovie, či aj ten žart nebol vedecky presný.
Prehrabávam sa v literatúre a zisťujem, že predsa len sa našli aj odolnejší Slováci -- jeden si svoje historické meno podržal až do 15. storočia. Nevedno, čo vyviedol, ale obesili ho za to v Čechách, a tak je roku 1424 zaznamenaný v Rožmberskej popravnej knihe ako "Slověnín Lukáš z Nového Města z Pováží". Nuž, keď sa my ostatní musíme hanbiť, aspoň Novomešťania môžu byť na svojho Jánošíka z 15. storočia hrdí. Ale na naše odolné ženy, vďaka ktorým sme už vyše tisíc rokov nespornými dedičmi staroslovienskej kultúry, sme hrdí všetci -- im patrí aj tohto roku prvý jarný kvietok.