Aký význam má dnes vydávanie literárnych časopisov?
- Vydávanie literárneho časopisu má špeciálne na Slovensku omnoho väčší význam ako v iných krajinách, pretože sme menej kultúrni ako susedné štáty. Literatúra vždy tvorila základ pestovania aktívnej - živej kultúry. Tvorí ju to, čo ľudia píšu a publikujú, čo čítajú, o čom sa rozprávajú, interpretujú alebo to bez povšimnutia nechajú tak. A literárne časopisy sú jedným z prostredí, kde sa literatúra odohráva. Priebežne reflektujú knihy, ktoré sa napíšu a vydajú, publikujú, analyzujú, diskutujú... Literárny časopis by mal byť laboratóriom. Nielen informáciou o dianí, ale dianím samotným. Prostredím, kde autori dávajú svoje veci do hry. Mal by pestovať vkus, robiť literárnu scénu počuteľnou a viditeľnou. Knihy predsa nemôžu visieť vo vzduchu, vychádzať ako jednotlivé zúfalé alebo veselé výkriky. Žijú v kultúrnom prostredí a potrebujú priestor na diskurz.
Myslíte si, že reálne formujú vkus čitateľov?
- V prvom rade ovplyvňujú samotnú literatúru a jej tvorcov. Tiež okruh ľudí, ktorý sa o literatúru zaujíma a trochu sa v nej vyzná. To neznamená, že ide o časopisy pre odborníkov alebo fachidiotov či akademikov. Literárny časopis, ako povedzme Romboid, je zameraný na to, aby vo svete aktívnych čitateľov prezentoval, čo sa v literatúre deje. Určite aj ovplyvňuje, ale ovplyvňuje sprostredkovane. Formuje názor na literatúru, zasahuje však užší okruh, nie tisíce, státisíce, ale desiatky, stovky. Povedzme elitnejšiu skupinu, ktorá myšlienky spracúva a podáva ďalej.
Majú vôbec literárne časopisy záujem o priblíženie sa širšej verejnosti alebo chcú ostať elitnou záležitosťou?
- Pod elitnou záležitosťou si každý predstavuje čosi iné. Samozrejme, literárne časopisy ňou chcú byť. Keď pestujete operu, nebudete sa usilovať zapáčiť sa davom na štadióne, ktoré potrebujú úplne iný druh hudby. Občas to síce môže fungovať, ale literárne časopisy sa obracajú na čitateľov, ktorí o ne majú záujem. Keby sme všetci začali robiť bulvár, nedosiahli by sme to, čo chceme. Išli by sme sami proti sebe. Nechceme vkus kaziť, iba vytvárať alternatívu - lepšiu ponuku. Je však dôležité, aby aj okruh ľudí, ktorý sa uspokojí s oddychovou alebo nijakou literatúrou, mal príležitosť poznať, že existuje svet jemnejšej, na pohľad náročnejšej kultúry. Tu však musia zasiahnuť médiá iného rangu, predovšetkým informačné. Tam sa to začína - denníky, kultúrne rubriky... Spotrebná kultúra sa vyrába masovo, živá literatúra sa však obracia na jednotlivcov. Chybou možno je, ak sú literárne časopisy príliš akademické. Vydávať ľudí za hlupákov, ktorí nerozumejú veci, je nesprávne a nefér.
Môžeme všetko, čo sa objaví na stránkach týchto periodík, automaticky považovať za kvalitu?
- Malo by to tak byť, ale nie všetko je skvelé. Normálny literárny časopis však neuverejní nič, za čo by sa autori museli hanbiť. Je fakt, že časopisy na Slovensku sú nútené zachovať si určitú úroveň. Keby ich bolo viac, mohli by si dovoliť viac výstrelkov, uverejniť niečo, čo by iný nielenže nikdy nenapísal či neprečítal, ale ani sa na to nepozrel. Literárne časopisy, ktoré sa venujú aj kritike a interpretácii textov, by mali byť zárukou kvality. Mali by si vypestovať mladých kritikov, sústavne zachytávať aktuálnu produkciu, vyjadrovať sa ku knihám. To, čo publikujú, je prezentáciou ich kritérií. Tým skôr, že u nás nejde o časopisy úzkych skupín, musíme prijať rôzne spôsoby písania, ale nikdy neklesnúť pod úroveň. Musí byť jasné, čo patrí na stôl a čo pod stôl. Pod stolom sa ľudia môžu kopať, ale nad stolom musia komunikovať. Nič sa nedá kategoricky tvrdiť. Neexistuje absolútny vkus. Určujú ho ľudia, ktorí na to majú odvahu. A nesú za to zodpovednosť pre čitateľmi... ak sa k nim dostanú.