Do slovenských kín sa dostal najnovší film Davida Cronnenberga História násilia, ktorý na tohtoročnom festivale v Cannes nominovali na Zlatú palmu. Režisér snímok Mucha, Piatok trinásteho, eXistenZ... sa tentoraz rozhodol zodpovedať existenčnú otázku, či je nedokonalý človek schopný dokonalej zmeny. Cronnenberg si pre cestu do hlbín smrteľníkovej duše nevybral pomalú filozofickú sondu, ale akčný, hoci predsa len filozofujúci, triler.
Jeho veľkým otáznikom je Tom Stall (Vigo Mortensen), majiteľ malej kaviarne v malom meste, ideálny otec ideálnej rodiny. Treba podotknúť, že režisérovi sa napriek všetkému jeho majstrovstvu nepodarilo celkom presvedčivo zobraziť idylku, ktorú štyria členovia dennodenne budujú. (Scéna hromadného tíšenia dcérky uprostred noci pripomína insitný svätý obrázok.) O to lepšie -- realistickejšie ukazuje Cronnenberg vzťah rodičovského páru: sexuálny, kreatívny, vtipný.
Stallovci žijú svoj americký sen, kým ich z neho neprebudí neočakávaná udalosť. Tom v sebaobrane zabije dvoch masových vrahov, ktorí po záverečnej vtrhnú do jeho podniku a očividne nechcú iba kávu. Počas noci sa teda jeho dobrá povesť premení na hrdinskú. Zo Stalla je mediálna hviezda, rodinka žasne...
Iná kaviarenská návšteva mu však život otočí opäť radikálnym, no celkom opačným smerom. V meste sa ukážu traja podivní chlapíci, ktorých zaujíma, kde Tom Stall získal takú zručnosť v zabíjaní. Odpoveď na rečnícku otázku poznajú. Nikomu neznie príjemne, najmenej však Tomovi. Otázne je, či hovoria pravdu.
História násilia potvrdzuje, že cesta za šťastím býva krvavá. V niektorých prípadoch dokonca viac než je životne dôležité. Cronnenbergovi nechýba humor, čierny ako noc, ani v tých najvážnejších momentoch. Tvorcovia si dali záležať aj na detailoch, ktoré robia Históriu násilia naozaj násilnou (nenásilne). Kusy mäsa a kaluže krvi, rozbité nosy a hlavy, sa divákovi servírujú veľkoplošne a bez servítky. Nejde však o frašku kultového typu Pulp fiction, ktorá z absurdného zabíjačkového vtipu urobila svoj program. U Cronnenberga sa miestami nezdržíte smiechu, ale nie je vylúčené, že takmer s výčitkami svedomia. Film má spád, zbytočne nenaťahuje publikum, nenudí, otázky aj odpovede predkladá v pravý čas. Obsahuje primeranú dávku adrenalínu aj testosterónu...
...a nebyť patetického záveru, filmu by takmer nebolo čo vytknúť. Ťažko uveriť, že sa ho Cronnenberg vôbec dopustil. Možno tak urobil z vôle producentov, čo by čiastočne slúžilo ako poľahčujúca okolnosť, nestačilo by však na úplné zbavenie viny. Niežeby azda režisér nevedel, čo hovorí, záverečný odkaz Histórie násilia má zmysel. Ale... nešlo by to menej násilne?
StoryEditor