Prakticky všetky autá, dnes považované za kultové, sa zrodili v západnej Európe alebo Amerike. Minivozidlá Citroën 2CV, Volkswagen Chrobák, Fiat 500, športový Ford Mustang alebo okrídlený Cadillac de Ville však predsa len majú jedného "bračeka", ktorý vznikol za železnou oponou. Je to východonemecký Trabant 601, píše iDNES.cz.
Vyrábal sa dlhých 27 rokov a jeho posledný exemplár zišiel z výrobných pásov v saskom meste Zwickau 30. apríla 1991. Počas bežnej kariéry si pritom Trabant 601 aj jeho predchodca s označením 600 vyslúžil od ostatných motoristov skôr posmech, čo dokladajú aj prezývky "splašené trsátko" alebo "bakeliťák".
Narážali na to, že karoséria nebola z plechu, ale z duroplastu, zmesi odpadovej bavlny a živíc. Menej už je však známe, že kostru, na ktorej boli duroplastové výlisky pripevnené, tvorila tradičná oceľ. Až nenávisť vodičov idúcich za ním potom trabant vzbudzoval kvôli namodravému dymu valiacemu sa z výfuku.
Pod kapotou sa totiž takmer po celú dobu výroby, teda od roku 1957 až do konca 80. rokov, skrýval len dvojvalcový vzduchom chladený dvojtaktný motor. A dvojtaktné motory, ako je známe, spaľujú okrem benzínu aj olej.
Stačilo potom, aby niekomu pri tankovaní "ušla ruka", v zmesi skončilo viac oleja ako výrobcom doporučené dve až tri percentá, a trabant za sebou vytvoril dymovú clonu, ktorú by mu v niektorých prípadoch závidela snáď aj osádka torpédoborca pri námornej bitke.
Majiteľov trabantov ale také veci nemuseli trápiť, ich auto až na nie príliš vysoký výkon motora poskytovalo "za málo peňazí veľa muziky". Lacnejšie nové auto snáď ani nešlo kúpiť, koncom 70. rokov vyšiel Trabant 601 v ČSSR na 36 500 korún, pričom najlacnejšia škodovka stála o 20 tisíc viac a cena takmer nedostupných západných áut v Mototechnou atakovala 200-tisíc korún.
V samotnom východnom Nemecku bol pritom trabant - ale i ďalšie automobily - nedostatkovým tovarom. Bežní záujemcovia sa zapisovali do poradovníkov s čakacou dobou presahujúcou niekedy 10 rokov (čo na druhú stranu továrni umožňovalo plánovať výrobu na dlhú dobu dopredu).
Vynaliezaví ľudia však prišli na spôsoby, ako systém obísť, ako záujemcovia o auto sa často prihlasovali aj starí rodičia. A keď sa niekto dostal na rad nevhod, vždycky prideleného "trabiho" so ziskom predal. Koncom 80. rokov však spolu s rozpadom sovietskeho bloku skončil aj prepracovaný systém na predaj automobilov, a to nielen v NDR.
A z kedysi netrpezlivo očakávaného trabantu bol razom nepotrebný zastaraný výrobok, o ktorý nestáli ani v Turecku. Už počas exodu východných Nemcov cez Prahu na jeseň 1989 zostali stáť na malostranských uliciach desiatky opustených autíčok. Po páde komunistického režimu v NDR si potom tamojší občania húfne kupovali západné jazdenky a trabanty sa likvidovali vo veľkom.
Trabantu pritom nepomohla ani veľká zmena, ku ktorej výrobca pristúpil na samom konci 80. rokov, keď pod kapotu zabudoval štvortaktný motor. Nepochádzal však z vlastného vývoja, bola to pohonná jednotka z Volkswagenu Polo s objemom 1,1 litra.
Auto prešlo náročnou úpravou - nádrž sa presťahovala od motora dozadu a vďaka hrdlu v zadnom blatníku už vodič nemusel pri tankovaní otvárať kapotu - ani to však popularite nepomohlo. Štvortaktov, vyrábaných od roku 1988, vzniklo len 38 865 kusov.
Bežných Trabantov 601 pritom opustilo brány továrne v Zwickau (hovorovo aj Cvikov) oveľa viac, oficiálne údaje hovoria o viac ako 2,8 miliónoch kusov, k tomu je nutné pripočítať asi 131 tisíc vozidiel predchádzajúcich verzií.
Do dnešných dní ale prežil len zlomok automobilov, vyrobených pod značkou Trabant (meno dostali autá v eufórii po vypustení sovietskeho Sputnika podľa nemeckého výrazu pre družicu). Aj vďaka tomu je ale z trabantu ozajstná automobilová legenda, jediná z východnej Európy.